Redaktor:Lukasabram/pieskovisko

Michal Sečánsky

Michal Sečánsky ( 13. september 1919, Závada - 19. február 1991, Bradford, Kanada) bol slovenský vojak. Počas 2. svetovej vojny sa dostal na východný front. Neskôr sa stal príslušníkom 2. česko-slovenskej paradesantnej brigády a veliteľom partizánskej brigády kpt. Jána Nálepku. Vo skončení vojny emigroval najskôr do Západného Nemecka a potom odišiel do Kanady.

Životopis

Dňa 10. januára 1940 Michal Sečánsky narukuva do slovenskej armády ku pešiemu pluku 7 v Žiline narukoval Michal Sečánsky . Po útoku na Sovietsky zväz sa ako príslušník Pluku 1 Zabezpečovacej divízie dostal na sovietsko-nemecký front. V januári 1943 sa ako príslušník Rýchlej divízie dostal až na Kaukaz, kde 11. februára 1943 prebehol na stranu Červenej armády.

Svoj počin však najskôr oľutoval, nakoľko sa ocitol spoločne s Nemcami v zajateckom tábore a pracoval vo vinici pri Tbilisi. Až 5. júna 1943 sa dostal do Novochoperska ku formovanej 1. česko-slovenskej samostatnej brigáde. Neskôr bol odvelený do Jefremova ku formovanej 2. česko-slovenskej paradesantnej brigáde, kde začal pôsobiť ako inštruktor zoskokov.

Michal Sečánský bol jedným zo 120 príslušníkov 2. česko-slovenskej paradesantnej brigády vyčlenených do tzv. oddielu zvláštnych úloh vytvoreného 15. marca 1944. V polovici roka bola od oddielu vyčlenená jeho väčšia časť. Títo príslušníci medzi ktorými bol aj Sečánsky, absolvovali v rámci česko-slovenského práporu vo Svjatošine výcvik na členov organizačných partizánskych skupín Michal Sečánsky a stal veliteľom jednej z nich.

Veliteľ skupiny Michal Sečansky bol dokonca inštruktorom.pri výcviku výsadkárov a svoj zoskok hodnotil ako trvdý. Obťažkaný 70kg nákladom sa zachytil v korune stromu a musel si prerezať popruhy. Padol na zem, no nezranil sa.

Veliteľ brigády

Michal Sečánsky bol prítomný na rokovaní kpt. Jegorova s náčelníkom štábu Veliteľstva pozemného vojska pplk. gšt. Jánom Golianom. Stretnutie sa konali 19. augusta 1944 v Banskej Bystrici.

Spoločný postup Sečánskeho oddielu a oddielu Jegorova počas úniku z dosahu protipartizánskeh akcie odzrkadľoval aj vzťahy medzi oboma mužmi. Jegorov Sečánskeho rešpektoval, a medzi oboma mužmi bol priateľský vzťah. Naopak npor. Velička sa Sečánsky obával a stretol sa s ním len raz, keď bol Veličko v opilom stave.

Počas velenia brugáde sa Sečanský dopúšťal aj chýb. Napr. počas bojov pri pri Svätom Kríži n. H. ignoroval rady delostreleckého dôstojníka a budovaní obrany nevyužil budovy. Navyše sa partiáni poriadne nezakopali, takže sa stali ľahkým terčom pri nemeckom leteckom nálete z 27. septembra.

Veličko však Sečánskeho podporil

Ráno 27. septembra šiel Sečánsky aj s komisárom Šagátom na kontrolu postavenia brigády. Veliteľ s hrôzou zistil, že partizáni ležia na odkrytom priestore v nečinnosti. Okamžite nariadil, aby sa zakopali. No nebolo veľmi čím a väčšina partizánov ani nemali patričný výcvik. Tieto odkryté postavenia sa v popoludňajších hodinách stali cieľom náletu nemeckých lietadiel. Tento nálet partizánmi otriasol, takže ďalší deň zlyhali pri útoku na Jánovu Lehotu.

V dňoch 21.- 23. októbra obdržal peniaze od HŠPO a 25. októbra rozkaz o ďalších operačných priestoroch, kde mala brigáda po páde Zvolena pôsobiť.

Pri nástupe jednotky v Badíne si Sečánsky priamo vybral partizánov, ktorých potreboval z hľadiska bojaschopnosti a plnenia ďalších úloh. Súčasne sa partzánov priamo spýtal, či im má vyplatiť peniaze na jeden mesiac vopred, alebo sa im o stravu má starať brigáda. Partizáni si na potešenie Sečánskeho vybrali druhú možnosť. Súčasne im veliteľ ale oznámil, že ak zistí, že niekto z partizánov kradol, zastrelí ho na mieste.

V novembri 1944 došlo ku rozporom medzi veliteľmi oddielov. Po príčiny týchto rozporov sa podpísalo aj nadmerné užívanie alkoholu niektorých sovietkych veliteľov. Tak došlo aj ku konfliktu medzi Sečánskym a por. Astachovom.

Rozhodnutie o presune na Moravu je možné chápať ako veľmi odvážne. Bolo urobené v čase nastupujúcej zimy, nevľúdneho počasia a rozsiahlych protipartizánskych akcií Nemcov. V tomto okamihu sa ukázala odhodlanosť Sečánskeho ako vojaka, jeho fyzická vitalita a mravná sila. V tom našiel podporu aj porozumenie u svojich sovietskych dôstojníkov, kpt. Borodulina, npor. Ponomarenka, kpt. Forosta i por. Fominova.

Po prestrelke Sečánsky so svojim pomocníkom unikli. Dvojica absolvovala asi týždenný pochod, kým nedošla k Hornonitrianskej partizánskej skupine, ktorá sa o nich postarala.

Podvečer 6. decembra sa opäť dostali do kontaktu s nepriateľom. Veliteľ Sečánsky s dvoma samopalníkmi sa vydal na obhliadku obory. Trojica sa však dostala do prestrelky, pri ktorej bol Sečánsky ranený do pleca a ďalší partizán bol zabitý. Rozviedla, ktorú na miesto incidentu vyslal Borodulin však Sečánskeho nenašla. Skupina sa vrátila do Prochota, kde sa spojila s oddielom Savenka. Veleia nad oslabenou brigádu sa načas ujal komisár Šagát.

Snaha získať informácie, čo sa stalo so Sečánskym, neprinášala výsledky. Rádiogram y 13. decembra hovoril jasne.

Brigáda rozbitá vlasovcami, Fominov zabitý, Sečánsky stratený, Vychádzame z obkľúčenia.

Až 27. decembra prišla na štáb brigády spojka od Hornonitrianskej partizánskej skupiny s prvotnou informáciou. Ešte v ten istý deň odvysielal Lýdia Kopylovová ďalší rádiotelegram.

Sečánsky sa našiel, bol ranený do ruky, nachádza sa na liečení v Veľkej Lehote.

.

Vzťah s Dubininovou

Polina Nikolajevna Dubininová bola ukrajinská učiteľka z Charkova, ktorá emigrovala pred príchodom frontu. K brigáda sa dostala na odporúčanie ukrajinského emigranta z tábora Oremov Laz a jej hlavnou úlohou malo byť vedenie agendy brigády v ruštine. Stala sa obľúbenkyňou Sečanského a napokon z toho bola životná láska.

Ich vzťah však mal negatívnu odozvu. Keď Dubininovaná odmietla zložiť prísahu dostala od Igora Furdíka facku. Ten následne prišiel o svoju pozíciu adjutanta. Komisát Chimič dokonca nechal Dubininovú sledovať, nakoľko ju spoločne s Rudenkom a Šagátom podozrievali zo zrady a chceli ju za každú cenu dostať preč z brigády. Chimič vypočul, ako Dubinová naliehala na Sečánskeho. aby si ju vzal, no snahy dostať ju preč z jednotky narazili na zistenie, že aj Sečánsky Dubininovú vrúcne miluje.

Dubininová napokon prešla s brigádou celú bojovú púť ako VIP veliteľa brigády, čo vyvolávalo nevôľu. Po vojne sa o ňu ako o ukrajinskú emigrantku začal zaujímať SMERŠ. Sečánsky, aby ju ochránil, tak si ju vzal. Neskôr spolu emigrovali najskôr do Nemecka a potom do Kanady. Keď Dubininová ochrela, tak ku Sečánsky doopatroval až do jej smrti.

Výzbroj, výstroj a nedostatky

1. česko-slovenská armáda na Slovensku pociťovala aj citeľný nedostatok vo výstroji peších jednotiek, chýbali hlavne stanové dielce a poľné lopatky a rádiostanice. Hlavným druhom činnosti jej peších jednotiek bola zväčša statická obrana, tá vyplývala z celkového defenzívneho poňatia bojovej činnosti armádnym velením a nemalej miere ho ovplyvňoval i charakter, spôsobilosť a kvalita výzbroje. V bojovej činnosti sa väčšinou uplatňovali prekonané česko-slovenské takticko-operačné zásady prevzaté z francúzskej taktiky a operačného umenia. V útokoch a protiútokoch sa málokedy útočilo väčšou silou ako rotou, výnimočne práporom. Pohyblivosť a manévrovacia schopnosť peších jednotiek bola silne obmedzená celkovo nízkou motorizáciou armády ako aj hornatým terénom. Nedostatky boli badať i v celkovej súčinnosti jednotlivých druhov vojsk vo všetkých formách bojovej činnosti, čo bolo spôsobené najmä nedostatočným výcvikom. To bolo badateľné najmä u niektorých dôstojníkov, ktorí nemali dovtedy žiadne bojové skúsenosti. Jednotky však postupne získavali cenné bojové skúsenosti, rástlo ich bojové majstrovstvo ako aj takticko-operačné umenie veliteľov. Napriek uvedeným objektívnym i subjektívnym nedostatkom mali jednotky prvej česko-slovenskej armády rozhodujúci podiel na dvojmesačnom udržaní povstaleckého územia proti silnejšiemu (aj keď menej početnému), skúsenejšiemu a lepšie vyzbrojenému nepriateľovi.

Inšpekcie samotných povstalcov poukázali napríklad aj na to, že povstaleckí dôstojníci na miestach dotyku vojsk neorganizovali takmer žiadny prieskum, zväčša nevedeli aké nepriateľské sily proti nim stoja, zabúdali na súčinnosť s delostrelectvom. Obrovskou chybou bolo i to, že vojaci nezvykli vždy svoje postavenia maskovať a tak ich nepriateľský prieskum často poľahky pozoroval. Povstalecké vojská si tiež zväča nebudovali záložné postavenia a tak pri prelomení hlavnej línie obyčajne chaoticky ustupovali. V neskorších fázach povstania a najmä po 20. októbri už kolísala ich morálka a bežné boli i úteky a dezercie vojakov. To však nič nemení na ich odvahe a zápale, s ktorým sa pustili a niekoľko mesiacov vydržali vzdorovať nemeckej vojnovej mašinérii, pri tom samotný Golian odhadoval na začiatku povstania, že jednotky pod jeho velením na strednom Slovensku udržia v konvenčnom boji súvislú líniu nanajvýš 14 dní. Po prechode SNP do hôr veľa povstalcov ako pechota pokračovalo v boji partizánskym spôsobom až do oslobodenia. Prevažná časť jej ťažkej výzbroje padla do rúk Nemcom v októbri 1944 po ústupe do hôr.

1. česko-slovenská armáda na Slovensku čelila veľkému množstvu problémov, na ktorých odstránenie mala iba málo času, mnohé vyriešila počas bojov, iné zostali otvorené. Celkovo sa však povstalecká armáda vyvíjala progresívnym smerom. Spolu s partizánmi, 1. čs. samostatným stíhacím leteckým plukom, 2. česko-slovenskou paradesantnou brigádou v ZSSR bojovala 2 mesiace na súvislých frontoch a bránila oslobodené povstalecké územie proti presile nemeckých nacistických jednotiek. Po obsadení Banskej Bystrice 27. októbra 1944 nacistami vydal generál Rudolf Viest v noci z 27. na 28. októbra 1944 operačný rozkaz, v ktorom nariadil prechod armády na partizánsky spôsob boja. V tej dobe sa už armáda sťahovala na postavenia, z ktorých mala viesť partizánsku vojnu. Rozkaz bol však vydaný v čase, keď velenie armády už nemalo v podstate spojenie s frontovými jednotkami. 28. októbra 1944 1. česko-slovenská armáda na Slovensku ako organizovaný vojenský celok zanikla. Približne polovica jej príslušníkov prešla na partizánsky spôsob boja. Nie všetci však vydržali ťažké zimné podmienky a tlak nepriateľa, takže veľká časť partizánskeho vojska sa rozišla domov, alebo sa vzdala na základe vyhlásení prezidenta Tisa, že tým ktorí sa dobrovoľne vzdajú bude odpustené. Tí z partizánov, ktorí vydržali zimu začiatkom roku 1945 postupne nadväzovali styk s postupujúcimi sovietskymi a rumunskými jednotkami. Po prechode frontu potom časť z nich posilnila stavy 1. česko-slovenského armádneho zboru.

Oddiel Sitno

Oddiel Sitno bolo partizánske zoskupenie, ktoré vzniklo na báze bojovej tzv. jánošíkovskej družiny, ktorá vznikla na základe pokynov II. ilegálneho vedenia Komunistickej strany Slovenskav priestore Štiavnických vrchov v prvej polovici roka 1942 z iniciatívy Ladislava Exnára.

Vznik

Krátko po rozbití Česko-Slovenska a vzniku Slovenského štátu sa na území Slovenska začali formovať prvé odbojové skupiny, tzv. jánošikové družiny, Všetky ostatné skupiny sa represívnym orgánom ľudáckeho režimu podarilo zlikvidovať Výnimkou zostala len skupina, ktorá vznikla z iniciatívy Ladislava Exnára v polovici roka 1942 a od marca 1943 sídlila v bunkri pod vrchom Sitno. Jej prísluľníci sa okrem drobných sabotáží venovali aj plneniu politických úloh pod vedením ilegálneho pracovníka a komisára skupiny Karola Dolinského. Skupina zostala činnou až do vypuknutia Slovenského národného povstania.

V roku 1944

Dňa 4. júla 1944 bol Ladislav Exnár zatknutý a velenie nad skupinou prevzal Jozef Jusko. V auguste sa skupina, ktorá bola v tom čase zložená z asi 12 až 14 osôb, nachádzala dočasne v priestore bane Cígeľ, odkiaľ sa vrátila do Štiavnických vrchov, 28. alebo 29. augusta skupina prenikla do vojenských kasární Stará Huť pri Banskej Štiavnici, kde za pomoci vojakov miestnej posádky vznikol partizánsky oddiel, Veliteľ Jusko a komisár Pavel Piecka jazdili po okolitých obciach a získavali dobrovoľníkov. V kasárňach ich potom ošatili a vyzbrojili z armádnych skladov a ak nespadali pod brannú povinnosť vstúpili do partizánskeho oddielu. Veliteľ dal zrekvírovať dve firemné autá a na začiatku septembra sa skupina vydala do Banskej Bystrice podporiť povstanie.

Počas presunu cez obec Vyhne rozpustili miestny židovský tábor, v ktorej bolo zaistených asi 100 osôb, no napriek výzve sa k partizánom nepridal nik. O ďalších dobrovoľníkov sa oddiel rozšíril až v Hlinníku nad Hronom.

Súčasť brigády kpt. Nálepku

Počas presunu sa Jusko dozvedel, že v obci Kováčová sa formuje partizánska brigáda pod velením Michala Sečánskeho. Padlo rozhodnutie sa k brigáde pripojiť.

Michal Sečánsky ochotne prijal oddiel SItno do radov brigády. Ponechal vo funkciách ako Juska, tak aj Piecku Náčelníkom štábu oddielu sa stal Ladislav Bardiovský. Oddiel Sitno nebol včlenený do organizačnej štruktúry brigády, ale existoval ako samostatná jednotka. Po absolvovaní príslušného výcviku, ktorého súčasťou bolo aj nočné taktické cvičenie, doplnení o ďalších dobrovoľníkov a zložení prísahy česko-slovenského partizána sa oddiel v polovici septembra dočkal svojho prvého bojového nasadenia.. tankovú . tankovp

Stalo sa tak 16. septembra 1944, keď bol spoločne s práporom Gejzu Šprochu nasadený na Hornej Nitre v úseku IV. Taktickej skupiny Zaujal obranu asi 200 m pred horárňou v blízkosti obce Veľká Čausa. Oddiel pôsobil samostatne bez koordinácie s ďalšími jednotkami.

Na 18. septembra naplánovalo velenie povstaleckej armády naplánovalo protiútok s cieľom oslobodiť Prievidzu. Operácie sa mal zúčastniť aj oddiel Sitno, no napokon k tomu nedošlo. Keď sa začal útok, oddiel zostal na mieste. Krátko na to vyslal Jozef Jusko komisára Piecku na prieskum. Ten zistil, že dolinou smerom k Handlovej sa pohybovali nemecké útočné delá. V reakcii na to vydal Jusko z vlastnej iniciatívy rozkaz na ústup. Ostreľovaný miestnymi Nemcami sa oddiel presunul k Handlovej, kde sa spojil s velením brigády od ktorého dostal rozkaz presunúť sa ku Svätému Krížu nad Hronom.

Oddiel sa zapojil do obrany mesta. Jeho príslušníci vykopali okopy pre ležiaceho strelca, ktoré sa tiahli od cesty vedúcej na Handlovú po Šibeničný vrch. No 3. októbra po začatí nemeckej delostreleckej paľby sa oddiel stiahol bez toho, aby prišiel do styku s nepriateľom. Ustúpili do priestoru horského lesnatého masívu medzi Svätým Krížom nad Hronom a Starou Kremničkou. Na druhý deń sa oddiel zúčastnil úspešného útoku proti nepriateľovi prenikajúceho do priestoru Starej Kremničky. Počas neho dokonca zachránil niekoľko mínometov, ktoré tu zanechali povstaleckí vojaci počas ústupu. Jurko dokonca vydal rozkaz na ich okamžité použitie, no neodborným zaobchádzaním ochrozovali partizáni skôr seba ako nepriateľa. Nasledoval rozkaz k ústupu a oddiel sa pravdepodobne ešte 4. októbra presunul do Kováčovej.

Počas následnej reorganizácie brigády dostal oddiel poradové číslo 6. Kontinuita bola zachovaná a velitelia potvrdení vo svojich funkciách. V tom období sa k jednotke pridal sovietsky dôstojník bieloruského pôvodu tankista Nikolaj Rumjancev. Takisto sa zvýšil počet žien pri jednotke na tri. Partizánka Viera Václaveková sa už skôr osvedčila v boji.

Oddiel Sitno sa stal prvým oddielom Sečánskeho brigády, ktorý z povstaleckého územia odišiel operovať do nemeckého tyla. Stalo sa tak z Juskovej iniciatívy, ktorý si svoj zámer nechal odsúhlasiť veliteľom Hlavného štábu partizánskych oddielov (HŠPO) Karolom Šmidkem, od ktorého dostal aj 20 000 Ks. Dňa 7. oktobra 1944 sa oddiel presunul z Kováčovej do Štiavnických vrchov.

Pôsobenie v Štiavnických vrchoch

V čase keď sa oddiel Sitno presunul do Štiavnických vrchov, vypustilo velenie 1. Česko-slovenskej armády na Slovensku. Banskú Štiavnicu zo svojej obrany a povstaleckí vojaci sa z mesta stiahli. Oddiel sa ešte pred príchodom okupačných síl presunul do Ilije, čo bolo Juskovo rodisko. Pod dvoch dňoch sa presunuli do lesnej chaty blízko Počúvadelského jazera.

Z oblasti Štiavnických vrchov a okolia Banskej Štiavnice pochádzala väčšina bojovníkov oddielu. Poznali okolie a mali tu preto prirodzené zázemie. Začiatkom októbra 1944 už oddiel predstavoval konsolidovanú vojenskú jednotku o 70 bojovníkoch, ktorí už mali skúsenosti z bojov. Štáb oddielu mal jeho príslušníkov prirodzenú autoritu. Veliteľ oddielu a komisár boli členmi Komunistickej strany Slovenska a svoj boj úzko spájali s politickými cieľmi strany, ktorej boli členmi.

Po príchode do nového pôsobiska oddiel obnovil spojenia na bývalých ilegálnych pracovníkov z čias pred Povstaním. Pôvodne veľkú sieť informátorov a zásobovateľov tvorili miestny antifašisti a komunisti, či obetaví obyčajní ľudia, ktorí sa nezľakli nemeckých represií. Bola obnovená aj zásobovacia sieť fungujúca už v čiasoch Exnárovej skupiny. Štáb oddielu prísne dbal, aby partizáni nevystavovali miestne obyvateľstvo zbytočnému riziku

Oddiel sa snažil vyvíjať agitačnú prácu medzi obyvateľstvom, ktorej základom bolo objasňovanie cieľov a podstaty svojho boja. Rovnako sa osvetovo pracovalo aj v oddiele, kde si 28. októbra pripomenuli aj vznik republiky, čo len dokazovalo, že sa oddiel sa hlásil k ideovej zásade Slovenského národného povstania - obnove československej republiky,

Keď okupačné nemecké jednotky obsadili Banskú Štiavnicu a okolie, začali Juskovi partizáni so svojou podpornou sieťou sledovať ich rozmiestnenie a pohyby. Svoje poznatky a ako aj informácie o situácii v oddiele zaslali 14. októbra v hodnotiacej správe na HŠPO. Oddiel sa neprestal považovať za súčasť brigády kpt. Jána Nálepku.

Bojové aktivity oddielu

V tom čase poklesol početný stav oddielu na 35 členov vrátane 3 zdravotných sestier a po vyriešení problémov spojených s presunom, začal oddiel s bojovou činnosťou.S využitím taktiky neustáleho manévrovania začali Juskovi partizáni ohrozovať komunikácie v okolí Banskej Štiavnice, najmä spojenie na Levice.

Oddiel SItno operoval v tyle bojovej skupiny Schill a najväčší prepad, ktorí partizáni z oddielu Sitno uskutočnili, sa odohral krátko pro príchode do Štiavnických vrchov. Partizáni čat. Jána Peška, ktorí v tom čase hostili skupinu francúzskych partizánov, nastražili v priestore Peciny na ceste južne od Piargu (Štiavnické Bane) medzia piarským rybníkom a rychnovskými jazerami pascu a neočakávane prepadli kolónu smerujúcu na Banskú Štiavnicu. Zničili jedno nákladné a jedno osobné auto a zabili 15 nemeckých vojakov. Pretože sa jednému nemeckému motocyklistovi z miesta prepadu podarilo ujsť, prepadová skupina rýchlo opustila miesto.

Počas októbra a v prvej polovici novembra 1944 bránili prepadové skupiny oddielu vstupu nemeckých hliadok do Štiavnických vrchov a prepadávali osamelo idúce automobili. V tomto období zneškodnili ďalších 15 nemeckých vojakov a poškodili ďalších 7 automobilov a 3 motorky pri minimálnych vlastných stratách.

Koncom októbra vykonala skupina partizánov Jána Peška diverziu na úpravni rudy v Hodruši. Partizáni úpravňu vyradili na dva týždne. Miestnych robotníkov, ktorí im v diverzii nebránili, zviazali, aby nepadli do podozrenia.

Neustále manévrovanie menších prepadových partizánskych skupín málopočetného oddielu Sitno vyvolávalo u nepríateľa dojem, že v oblasti operuje početné partizánske zoskupenie.

Boj s Domobranou

V tomto obobí došlo ku stretom partizánov s vojakmi nanovo vytváraných ozbrojených síl režimu vojnovej Slovenskej republiky, tzv. Domobrany. Už v októbri došlo ku prvým incidentom. Najskôr došlo ku náhodnému boju pri Hodruši, keď si partizáni nevšimli zákop s vojakmi domobrany nad dedinou. Partizáni bez strát ustúpili.

K oveľa horšiemi incicentu došlo, keď traja partizáni vošli do Pukanca, kde si zobrali auto miestneho obchodníka Jána Kováčika aj s jeho šoférom a sprievodcom lesníkom Cigánkom a vybrali sa smerom na Bohunice. Cestou však v zákrute narazili na vojenské auto Domobrany. Vojaci mali na kapote guľomet a okamžite spustili paľbu Cigánika zabili a vodiča zranili.

Nepriáteľský prepad

Dňa 23. novembra 1944 ráno sa väčšia časť oddielu nachádzala v Počúvadelskom mlyne pri potoku Dobrá voda, kam sa urýchlene presunula po správach z informačnej siete, že sa chystá nepriateľský prepad. Veliteľ oddielu Jusko hodlal nasledujúci večer mlyn opustiť no všetko bolo napokon inak.

Stráž nepostrehla, že mlyn ešte v noci obkľúčila jednotka Edelweiss a vyčkávala na brieždenie, Prepadu velil zástupca veliteľa Edelweissu kpt. König a ako hlavnú prepadovú silu tvorili tri čaty tzv. Slovenskej pracovnej služby - špeciálnej protipartizánskej jednotky režimu vojnovej Slovenskej republiky pod velením por. Martina Kanioka. Okrem toho sa útoku zúčastnili aj dve čaty bývalých vojakov Červenej armády, ktorí vstúpili do nemeckých služieb,

V dobe prepadu sa v mlyne nachádzalo 22 partizánov z toho 4 ženy, ktoré sa ráno akurát prebúdzali, alebo chystali raňajky.

V neskoršom súdnom procese so slovenskými príslušníkmi Edelwessu, ktorý sa konal v roku 1962 bolo dokázané, že nemecké velenie bolo polohe oddielu Sitno informované presne. Nepodarilo sa však dokázať, kto partizánov udal. Podľa výpovedí Kaniokových podriadených ich Kaniok inštruoval tak, aby medzi obyvateľmi Počúvadla a Prenčova sa správa ako partizáni, ktorí sa chcú pridať k partizánom. Kaniok vydal príkaz, že ani jeden partizán nesmie z mlyna uniknúť a ak sa niektorý o to pokúsi, má byť okamžite zastrelený.

Do Kováčovej prišiel začiatkom septembra aj oddiel Sitno. Bola to dobre vyzbrojená a zorganizovaná skupina a štáb brigády ju prijal vďačne. V Kováčovej si oddiel doplnil stav na 100 príslušníkov.

Po stiahnutí z frontu v prvej dekáde októbra 1944 sa oddiel pod velením Jozefa Juska v Kováčovej nezdržal a presunul sa do Štiavnických vrchov. Z tejto oblasti pochádzala väčšia časť jeho členov a oddiel tam mal priaznivé podmienky pre svoje pôsobenie.

Karel Klapálek

Karel Klapálek - bol česko-slovenský generál českého pôvodu, Ako príslušník česko-slovenských légií za zúčastnil bitky pri Zborove. Počas druhej svetovej vojny postupne velil niektorým vojenským formáciám česko-slovenského zahraničného vojska. Vojnu končil vo funkcii veliteľa 1. Česko-slovenského armádneho zboru.

Život

Karel Klapálek pochádzal z rodiny železničiara a mal ďalších troch súrodencov. Krátko po jeho narodení sa rodina presťahovala do mesta Karalupy nad Vltavou. Otec v roku 1901 zomrel na infarkt a matka, aby uživila štyri deti, začala opäť šiť rukavice. Práve vďaka matke mohol karel aj vyštudovať.

V rokoch 1906-1911 študoval na reálnom gymnáziu a po maturite začal pracovať ako účtovník u firmy Jaroš v Kralupoch. po vypuknutí Veľkej vojny narukoval k 8. Zemebraneckému pluku, s ktorým v auguste 1915 odišiel na ruský front, kde bol už v septembri toho istého roka v priestore Lucka na Volyni zajatý.

V légiách a ozbrojených silách 1. Česko-slovenskej republiky

Legionár

Po svojom zajatí sa dostal do zajateckého tábora v Taškente, kde v marci 1916 vstúpil do česko-slovenských légií a 5. augusta bol prevelený k záložnej rote do Kyjeva, kde absolvoval intenzívny výcvik. V marci 1917 bol odvelený k 3. streleckémú pluku Jána Žižku z Trocnova. So svojim plukom sa zúčastnil aj bitky pri Zborove, čo bolo prvé ozbrojené vystúpenie česko-slovenského vojska na Rusi.

V septembri 1917 sa stal inštruktorom a neskôr aj dočasným veliteľom plukovnej poddôstojníckej školy. Pri plnení svojich povinností si počínal k plnej spokojnosti nadriadených, čoho dôkazom sú tri pochvaly od veliteľa pluku.

Klapálek sa tiež zúčasnil aj bojov proti boľševickej armáde, no ochorel na tuberkulózu a Liečil sa v čeljabinskej nemocnici. Po vyzdravení pôsobil ako veliteľ poddôstojníckej školy vo Vladivostoku a v januári 1920 sa v hodnosti kapitána vrátil domov, už do Česko-slovenska.

Československý dôstojník

Po anabáze v česko-slovenských légiách a návrate do vlasti zostal Klapálek v armáde.

• Od februára 1920 do októbra 1921 slúžil v Plzni vo funkciách veliteľa guľometnej roty a následne veliteľa pešej roty.
• Krátka služba v Michalovciach vo funkcii náčelníka štábu a zároveň pobočníka veliteľa 24. pešej brigády
• Vo februári 1922 bol premiestnený ku 36. pešiemu pluku v Užhorode, kde slúžil vo funkcii 1. plukovného pobočníka a následne vo funkcii zástupcu veliteľa práporu.
• Od novembra 1931 do mája 1932 pôsobil v Miloviciach ako učiteľ v škole pre veliteľov rôt pešieho vojska.
• Pôsobenie na Vojenskej akadémii v Hraniciach, kde vyučoval taktiku boja..
• V novembri 1937 bol Klapálek preložený v hodnosti podplukovníka pechoty do Českých Budejovíc k 1. pešiemu pluku Mistra Jana Husa
• Počas mobilizácie v septembri 1938 sa Klapálek stal veliteľom 51. pešieho pluku, kitorý vznikol zo zmobilizovaných záložníkov,

Po rozbití Česko-Slovenska

Po rozbití Česko-slovenska odišiel Klapálek do civilu a chvíľu pracoval Živnostenského úradu v Českých Budejoviciach vo funkcii riaditeľa. Súčasne sa však zapojil do budovania tajnej odbojovej organizácie Obrana národa, ktorú vytvárali hlavne vojaci a dôstojníci predmníchovskej česko-slovenskej armády. Po rozsiahlom zatýkaní jej členov gestapom, sa však na jar 1940 rozhodol odísť za hranice. Dňa 16. mája 1940 opustil Protektorát Čechy a Morava sa vydal tzv. južnou cestou cez Slovensko, Maďarsko a Juhosláviu. Pri pokuse prekročiť hranice bol hneď trikrát zadržaný a postupne krátko väznený v Budapešti, Nových Zámkoch a Košiciach, Nakoniec a mu podarilo doraziť do Belehradu, kde v júni 1940 na česko-slovenskom konzuláte podpísal prihlášku do česko-slovenskej exilovej armády.

V česko-slovenskej exilovej armáde

Z Belehradu odišiel do Palestíny, kde sa formovala česko-slovenská vojenská jednotka.

Veliteľ práporu 11 - Východného

Dňa 1. novembra 1940 vznikol oficiálne Česko-slovenský peší prápor 11 - Východný a Karel Klapálek sa stal jeho veliteľom. Na konci júna 1941 sa prápor v rámci britskej 23. brigády zúčastnil postupu do Sýrie. Po kapitulácii vichistickej správy v polovici júla 1941 postupoval Klapálkov prápor na začiatku augusta Idlibu, kde tvoril mobilnú zálohu britskej brigády. Z Idlibu sa Klapálkovi vojaci 21, augusta 1941 presunuli do Aleppa, kde strážil sýrsko-tureckej hranice. Potom bola Klapálkova jednotka odsunutá do Tobruku, ktorý od apríla obliehali jednotky Osy. Pápor sa zúčastnil obrany prístavu a to aj po prelomení obrany zotrvával v obranných postaveniach. Na konci decembra 1941 prápor strážil letisko a okolie prístavu. V čase novej hrozby pre tobrucký prístav vo februári 1942

Politické perzekúcie

Z väzenia bol prepustený až na príhovor Ludvíka Svobodu a po intervencii sovietského vodcu Nikitu Chruščova,

Zaujímavosti

• Veľkým priateľom Karla Klapálka bol Ludvík Svoboda. Oboch mužov spájala spoločná záľuba - turistika. Podľa boli obidvaja muži za druhej svetovej vojny pravdepodobne najobľúbenejšími veliteľmi v česko-slovenskom zahraničnom vojsku. Ich ďalším priateľom sa stal Bohumil Boček, neskorší veliteľ 1. česko-slovenskej brigády 1. Česko-slovenského armádneho zboru. Všetci traja sa prvý krát stretli ešte ako legionári v Rusku, ako príslušníci 3. česko-slovenského streleckého pluku Jána Žižku z Trocnova a počas služby v Užhorode Klapálek prenechal manželom Svobodovým svoj mládenecký byt.
• V roku odmietol vtedajší český prezident Václav Klaus
• Manželkou Klapálka sa stala Olga Košútová. Zoznámili sa v Užhorode, kde sa narodili aj ich dve dcéry a bola to práve jeho manželka, ktorá po vojne zachytila jeho spomienky na vojnu pod názvom Voják vzpomíná (1948)
• Karel Klapálek bol veľkým fanúšikom futbalového klubu ŠK Slávia Praha. Spoločne s manželkou fandili hokejistom LTC Holešovice.

V decembri 1944 pôsobilo v pohorí Vtáčnik niekoľko partizánkych skupín. Predovšetkým to bola partizánska brigáda kpt. Jána Nálepku. Brigáde nevyšiel presun na Moravu a tak došlo k jej návratu do pohoria, kde sa spojila s ďalšími svojimi skupinami, ktoré sa prechodu nezúčastnili.. V priebehu decembra sa v pohorí Vtáčnik po ťažkých bojoch konsolidoval a aj zväzok Jána Žižku z Trocnova (veliteľ Teodor Pohla) a do konca roka sa sem z Považského Inovca presunul aj oddiel Sčors z partizánskej brigády Boženko, v ktorý tvorilo okrem iných aj 120 Turkestancov z 1. Východomoslimského (turkestánsky) SS pluku, ktorý prešiel na stranu partizánov .

Z pohoria Vráčnik sa stala partizánska oblasť zahŕňajúca najmä Kľakovskú a Prochotskú dolinu, ktorých obyvatelia sa celkom primkli k partizánom. Doliny sa stali partízánskymi základňami, kde mali v rukách moc Revolučné národné výbory. Nevýhodou partizánskych skupín bolo, že aj napriek rokovaniam o rozdelení oblastí pôsobnosti k žiadneho dohode nedošlo. Medzi veliteľmi brigády Nálepka a zväzku Jána Žižku dochádzalo k nezhodám.

Velenie brigády kpt. Nálepku dôrazne dbalo o dobré vzťahy s miestnym obyvateľstvom v Kľakovskej doline, ktoré bolo zase spokojné, lebo partizáni za stravu včas platili. Podobne sa v obci Prochot choval aj oddiel Thälman, ktorý pôvodne patril pod brigádu kpt. Jána Nálepku Zabezpečovanie potrieb partizánov však pre obce znamenalo veľkú záťaž a napokon viedlo aj ku nemeckým represiálm voči miestnym obyvateľom.

Aktiviti partizánov v pohorí Vtáčnik priťahovali pozornosť nemeckých okupačných orgánov. V polovici decembra 1944 prišla do obce Prochot nemecká jednotka. Partizáni sa stiahli za obec a zaujali obranu. K boju napokon nedošlo a Nemci zajali akurát vládneho splnomocnenca v obci, ktorého po vypočúvaní prepustila. Ten sa vrátil do obce a o všetkom poinformoval partizánov. Ukázalo sa, že Nemci majú fotografie veliteľa brigády brigády kpt. Jána Nálepku a jeho komisára.

Po tejto skúsenosti prepadli partizáni uspokojenu, že sa Nemci v Prochoti k žiadnej akcii v obci Prochoť neodvážia. Šlo však o mylný predpoklad. Velenie protipartizánskej jednotky Edelweiss vyčkávalo a zbieralo potrebné spravodajské informácie o partizánoch v pohorí. V obci sa objavili štytia muži. Jeden z nich Milan Vričan, bol niekdajší člen brigády kpt. Jána Nálepku. Spolubojovníkov presvedčil, že on a ďalší traja, ktorí s ním prišli, utiekli zo zajatia. Pobudli medzi partizánmi desať dní a dokonca ich aj fotili a jedného dňa zmizli, na čo sa okamžite prišlo.

Bolo podozrivé, že v tom istom období v Prochoti navštívil svojho otca Ľudovíť Bariak, úradník Generálneho sekretariátu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Do Prochote sa vrátil 21. januára 1945 spoločne s nemeckou trestnou výpravou.

Prvý nemecký úder prišiel v noci z 3. na 4. januára 1945 a bol vedený proti obci Prochot. Útok jednotky Edelweiss bol vedený z dvoch smerov, od Handlovej a od Hornej Ždane. Cez les postupujúci príslušníci Heimatschutzu sa síce dostali do prestrelky s partizánmi od Jána Žizku, no ani to útok nezmarilo. Rusky hovoriaci príslušníci Edelweissu šli priamo do dediny a hlasno sa bavili. To oklamalo strážneho, ktorý ich pokladal za sovietskych partizánov. Partizáni z oddielov Savenka a Thälman, ktorí spali po domoch, boli natoľko prekvapení, že sa nedokázali účinne brániť no mnohým sa podarilo z obce dostať. Oddiel Savenka mal 5 mŕtvych a dvoch ranených. Do zajatia padol komisár oddielu Bogdan a ďalší partizán. Edelweiss zajal padla aj ošetrovteľka Margita Dubéciová. Oddiel Thälmann mal väčšie straty. mal 4 mŕtvych a niekoľko ďalších partizánov vrátane dvoch žien padlo do zajatia. Slovenskí príslušníci Edelweissu označili partizánov, ktorí sa pokúšali vydávať sa za obyvateľov. Udali aj obyvateľov, ktorí partizánom pomáhali. Z obce bolo odvlečených celkovo 45 mužov, ktorí nestihli ujsť. Príslušníci Heimatschutzu obec vyrabovali.

Vyrabovanie obce znamenalo pre partizánov citeľnú ranu, nakoľko znemožnilo ich zásobovanie z domácich zdrojov. Narušil sa aj vzťah prochotských žien voči partizánom, nakoľko ich začali obviňovať z nešťastia,

Dňa 18. januára 1945 podnikli Nemci prieskum, Do Kľakovskej doliny prenikli dva tanky a dva transportéry Došlo ku prestrelke s hliadkami partizánov., najskôr s trojicou partizánov, v ktorej bol aj komisár brigády kpt. Jána Nálepku a jeho pobočník. Trojica šla do Ostrého Grúňa a náhle ich zaskočil jeden transportér. Nemecký prieskum pokračoval ďalej po ceste z Ostrého Grúňa do Kľaku a o niečo neskôr poniže kostola spozoroval šesťčlennú hliadku partizánov. Po prestrelke zostali traja partizáni zranení.

O dva dni nato v sobotu 20. januára 1945 obdržal veliteľ brigády kpt. Jána Nálepku Michal Sečánsky správu, že sa proti Kľaku chystá nemecká trestná výprava. Správu získal Ján Zaťko a do obce ju poslal po sestrách Kotrlových. Práve toho istého dňa prešla brigáda spod podriadenosti Štábu partizánskeho hnutia pri Vojenskej rade 1. Ukrajinského frontu do podriadenosti rovnakého orgánu ale pri 4. Ukrajinskom fronte. Brigáda mala v daný moment 113 členov a tomu zodpovedala aj obmedzená výzbroj. Susedné jednotky boli početnejšie, no na základe rozkazov nadriadených štábov sa práve chystali zmeniť operačnú oblasť. Po krátkej porade preto padlo rozhodnutie opustiť Kľakovskú dolinu. Len

Partizáni Sečánskeho opustili Kľak, len v osade Včelín zostala skupina, ktorá mala brániť ďalšiemu postupu Nemcov. Hlbšie do lesov sa stiahol oddiel Vorošilov, ktorý mal 40 členov. Oddiel Bohdan Chmeľmickyj z brigády Boženko kompletne opustil Vtáčnik. Pred svitaním opustili priestor Kľaku aj poslední partizáni brigády Jána Žizku z Trocnova, ktorej odchod do Uhrovskej doliny jej štáb urýchlil. Partizáni nemali potuchy čo sa v Kľakovskej doline v ten deň odohrá

V skorých ranných hodinách vpadlo do Kľakovskej doliny asi 300 členov jednotky Edelweiss posilnených o rotu Wehrmachtu a asi 100 miestnych Nemcov - členov Heimatschutzu z Veľkého Poľa Najskôr bola obkľúčená dedina Ostrý Grúň. Vojaci Edelweissu a Wehrmachtu za pomoci obrnencov šli stredom doliny, Heimatschutz po jej bokoch.-

V tom istom čase ako sa vraždilo v Kľakovskej doline vošla iná nemecká jednotka za pomoci Heimatschutzu z Handlovej, Novej a Jánovej Lehoty do Prochotskej doliny. Na akcii za zúčastnilo aj niekoľko členov Edelweissu, ktorí poznali pomery v Prochoti. Zopakoval sa scenár zo 4 januára len s tým rozdielom, že v dedine neboli partizáni. Zastrelený bol jeden obyvateľa a jedna obyvateľka bola postrelená Útočníci zhromaždil mužov vytiahnutých z postelí v strede dediny, kde sa nešťasným Prochoťanom posmievali a vypočúvali ich. Na sťažnosť farára, že je ľuďom zima, reagovali útoťníci zapálením stodoly a odkazom, že za teraz môžu zohriať. Požiare sa objavili aj na ďalších miestach dediny. Zmasakrovaniu obyvateľov zabránil len rozkaz, ktorý do obce dorazil približne o 11. hodine. Nemci z obce odvliekli sedem obyvateľov obce, z ktorých boli štyria za pomoc partizánom popravení.

Protipartizánska akcia sa tým však neskončila. Už druhý deň na žiadosť nemeckých okupačných orgánov nariadil okresný úrad v Novej Bani evakuáciu dediny Prochot a dedín Kľakovskej doliny - Hrabičova a Župkova a priľahlých lazov. Dňa 24. januára vpadli príslušníci Edelweissu do Kľaku a Ostrého Grúňa opäť a vypálili zostávajúce domy. Obyvatelia Hrabičova a Župkova boli vyhnaní a ich domy vypálili. Popolom ľahli aj všetky domy v priľahlých lazoch. Vysťahovaný a vypáleny bol aj Prochot.

Tragédia v Kľakovskej doline silno poznačila partizánov z brigády kpt. Nálepku. objavili sa pocity viny aj snaha hľadať vinníka vo vlastných radoch. Veliteľ oddielu npor. Ponomarenko bol obvinený, že nezaujal obranu a zbavený velenia. Potom sa na istý čas stratil a nikto nevedel, kde sa zdržiava.

Nemecká protipartizánska akcia zasadila partizánskemu hnutiu v pohorí Vtáčnik tvrdú ranu. Aj keď partizánske skupiny neboli zničené, partizáni prišli o podporu obyvateľov, pričom sa vyhrotili ich vzťahy s obyvateľmi vypálených obcí, ktorí sa počas masakra stihli ukryť v horách. O ďalších útočných aktivitách nemohlo byť reči a na programe sa stal len boj o holé prežitie. Zásobovanie skupín proviantom sa sťažilo.

Za účasť v represívnej akcii bol v roku 1952 aj Ľudovít Bariak.

Rozhovor s Annou Bergerovou

https://www.rusyn.sk/anna-bergerova-sa-pridala-k-partizanom-ked-mala-patnast/

Boje na Pohroní a pri Kremnici

Boje na Pohroní a pri Kremnici boli bojové operácie Slovenského národného povstania odohrávajúce sa d 23. septembra do 10. októbra 1944 v povodí rieky Hron a v okolí Kremnice. Nemeckej bojovej skupine Schill a 178. Tankovej divízii Tatra čelili jednotky I. Taktickej skupiny Kriváň, IV. Taktickej skupiny Muráň a III. Taktickej skupiny Gemer podporované partizánskymi skupinami.