Od konca 4. st. pr. Kr. prichádza na Slovensko vo viacerých vlnách prvé menovite známe etnikum – Kelti. O ich prítomnosti existujú písomné zmienky v rímskych prameňoch. V 1. st. pr. Kr prichádzajú na Slovensko Dákovia, dochádza k miešaniu keltského a dáckeho obyvateľstva a kultúry.
Alžbeta Bátoriová (-Nádašdy) (v maďarčine Báthory Erzsébet) (* asi 7. august1560, Nyirbátor – † 21. august1614, Čachtice), prezývaná Čachtická pani, bola uhorská grófka. Je pokladaná za najznámejšiu masovú vrahyňu v slovenských a maďarských dejinách.
Bátoriovci vlastnili rozsiahle majetky najmä však v Sedmohradsku. Ich predok Vid v ečedskom močiari zabil podľa legendy draka, preto majú v erbe tri dračie zuby. v 14. storočí sa ich rod rozdelil na dve vetvy: ečedskú a šomlyóovsku. Jej rodičia boli Juraj Bátori z ečedskej línie rodu Bátori (Báthory) a Anna Bátoriová zo somlyóovskej línie (manželstvo s Jurajom Bátorim bolo jej tretie). Väčšinu Bátoriovcov z oboch vetiev charakterizovali výstredné povahové vlastnosti. Viacerí z nich mali sklony k samoľúbosti, pýche, tyranstvu, zmyselnosti a aj k sexuálnej zvrátenosti. Sprievodným príznakom degenerácie rodu boli práve spomínané povahové vlastnosti, rod aj onedlho vymrel. Somlyóovská línia vymrela roku 1635 a ečedská po meči v roku 1605, kedy zomrel Štefan Bátori, Alžbetin brat.
Manžel František Nádašdy (* 6. október1555, Šárvár – † 4. január1604 tamtiež) bol tak ako Alžbeta, tiež z magnátskeho rodu. Bol hlavným županom v stoliciach Vaš, Fogaraš a Šopron, bol magistrom kráľovských koniarní, panovníkovým radcom a od roku 1578 hlavným kapitánom uhorských vojsk. Vynikal veľkou telesnou silou a mal prudkú povahu. Počínal si odvážne v niekoľkých bitkách proti Turkom, medzi nimi bol známy ako „čierny beg“. 3. januára, deň pred smrťou napísal priateľovi Jurajovi Turzovi list, v ktorom mu zveril do ochrany a priazne svoju rodinu.
Pochádza z dvanástich detí. Začínal ako robotník v Trenčíne, neskôr ako vedúci dielne v Považskej Bystrici. Popri práci sa venoval ochotníckemu divadlu. Začínal v Armádnom divadle v Martine (1948 - 1956). Od roku 1956 pôsobil v činohre SND v Bratislave až do roku 1984, keď odišiel do dôchodku. Účinkoval v mnohých televíznychfilmoch a seriáloch - Kubo (1965), Živý bič (1966), Rysavá jalovica (1970), Ruže a sneh, Vôňa remesla, Slovácko sa nesúdi (1978, 1984), Sváko Ragan (1975), Nech žije deduško (1978). Je autorom kníh: Herec na udici (1970), Herec nielen na udici (1974), S kamerou a s udicou (1979), Neobyčajný testament (1982) a O rybke Beličke (1983). O jeho živote a tvorbe nakrútil režisér Fero Fenič tv. film Trate Jozefa Kronera (1987). Na základe hlasovania slovenských filmových novinárov v Ankete 2000 sa Jozef Kroner stal slovenským hercom 20. storočia.