Revolučné bunky
Revolučné bunky (nem. Revolutionäre Zellen, skrat. RZ) bola západonemecká ultraľavicová mestská partizánska organizácia pôsobiaca od začiatku 70. do polovice 90. rokov 20.st. Hoci sú menej známi ako napr. RAF (Frakcia Červenej armády), boli Revolučné bunky z pohľadu veľkého množstva útokov a malého počtu zatknutých členov pokladané za jednu z najhorších teroristických organizácií v Európe, ktoré sami seba nazývali mestská partizánska organizáciu. Revolučné bunky boli napríklad zodpovedné za únos letu Air France 139 v roku 1976, ktorý sa skončil legendárnou operáciou Entebbe, ako aj za celkovo takmer 300 bombových útokov v Nemecku.[1]
Revolučné bunky sa sformovali v r. 1973 po spojení viacerých radikálnych mládežníckych autonomistických skupín, pričom za jej hlavných zakladateľov sa považujú Wilfried Böse a Johannes Weinrich. Na rozdiel od RAF organizácia fungovala ako sieť nezávislých decentralizovaných buniek, pričom väčšina jej členov bola normálne začlenená do spoločnosti a do teroristických aktivít za zapájala tajne popri práci alebo štúdiu, preto sú niekedy označovaný aj ako "víkendoví teroristi".[2] Ideológia Revolučných buniek bola založená hlavne na boji proti imperializmu, sionizmu, rasizmu ale obsahovala aj silné anti-patriarchálne feministické prvky. RZ vydávali pamflety, v ktorých robili rozsiahle analýzy spoločenských problémov a dôvodov svojich aktivít.
Členovia RZ boli v spojení s mnohými zahraničnými odbojovými skupinami a v spolupráci s nimi sa zúčastnili niekoľkých medzinárodných incidentov. Napr. v roku 1975 spolu so známym teroristom Carlosom a členmi Ľudového frontu za oslobodenie Palestíny (PFLP) prepadli budovu OPECu a v júni 1976 Wilfried Böse a Brigitte Kuhlmannsová sa spolu s PFLP podieľali na únose letu 139 do Entebbe, pričom obidvaja zahynuli. Neskôr niektorí členovia Revolučných buniek organizáciu úplne opustili a pridali sa ku Carlosovej teroristickej skupine. RZ tiež aktívne spolupracovali aj s RAF a inými domácimi skupinami.
V Nemecku Revolučné bunky priznali zodpovednosť celkovo za 296 útokov,[3] z toho najmenej 40 bolo uskutočnených v Berlíne. RZ sa poväčšine snažili, aby pri ich akciách neboli žiadni mŕtvi, ale 11. mája 1981 pri pokuse o únos zabili ministra ekonomiky Heinz-Herberta Karryho. Posledné útoky Revolučných buniek sa odohrali v r. 1993, no ich feministická frakcia nazývaná Červená Zora bola aktívna ešte do r. 1995. Predpokladá sa, že RZ mali vyše 50 členov, väčšina z nich nebola dodnes zatknutá ani odhalená.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ OSTATNÍK, Viliam. Čo nás učí história / Krízy sú normou, nie anomáliou [online]. www.postoj.sk, [cit. 2024-05-27]. Dostupné online.
- ↑ M. Šuvalov: "Каждое честное сердце — это еще одна революционная ячейка" [online]. . Dostupné online. [nefunkčný odkaz]
- ↑ Revolutionäre Zellen und Rote Zora, Innenministerium Nordrhein-Westfalen.
Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]
- Frakcia Červenej armády (RAF)
- Hnutie 2. júna
- Revolučné bunky
- Červené brigády
- Nemecká jeseň (1977)
- Čierny september