Tehla (stavebníctvo)

Upraviť odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Pálené tehly pripravené k použitiu.
Výroba nepálených tehál.

Tehla je druh stavebného materiálu, tehlové stavivo.[1] Vyrobený formovaním hliny do pravidelných útvarov najčastejšie kvádrov s pomerom strán 4:2:1. Existujú aj zložitejšie moderné tvary.

Tehla je najstarší stavebný materiál vytvorený človekom, ktorý vznikol v dôsledku potreby nahradiť stavebný kameň všade tam, kde nebol ľahko dostupný.[2] Má dlhodobú históriu, ktorá preverila jej kvalitu a tak sa stala nadčasovým materiálom. Vzhľadom na jej naturálnu štruktúru a výborné termoizolačné vlastnosti, aj v súčasnosti konkuruje moderným materiálom.[3]

Prírodné zloženie tehly a výroba, ktorá neohrozuje životné prostredie z nej robí ekologický materiál vyhovujúci aj súčasným požiadavkám. Okrem toho je recyklovateľná, má dlhú životnosť, je odolná vode, poveternostným podmienkam, chemikáliám a aj voči požiaru. To všetko z nej robí stavebný materiál, ktorý má širokú škálu využitia a stále sa teší veľkej obľube.[3]

Kým v minulosti boli tehly vyrábané výlučne z hliny, v súčasnosti sa používajú aj iné materiály a majú pravidelný, kvádrový tvar. Aby bola murovaná konštrukcia pevná a odolná, tehly sa kladú v radoch a spájajú sa rôznymi druhmi malty, lepidlami alebo existujú aj tehly na zámok.

Z hľadiska spôsobu výroby ich môžeme rozdeliť na pálené a nepálené tehly. Nepálené tehly sú sušené vzduchom a vyrábajú sa zo zmesi bahna (obsahujúceho hlinu, íl, piesok a vodu) a spojovacieho materiálu, ako sú ryžové šupky alebo slama.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Poznaním histórie materiálu sa dá o ňom veľa naučiť. Skúmanie, ako sa vyrábali tehly v minulosti umožňuje pochopiť ich silné i slabé stránky a využiť ich potenciál čo najlepšie.[4]

Stredná a juhovýchodná Ázia[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa Kadira a Mohajeraniho, prvé, ručne tvarované hlinené tehly pochádzajú niekedy z obdobia 14 000 rokov pred Kristom. Našli sa v spodných vrstvách riečnych usadenín Nílu v Egypte. V starovekej Mezopotámií bola hlina jedným z najdôležitejších materiálov a väčšina budov z tých čias bola z hlinených tehál.[5]

Najstaršie tehly z tvarovaného bahna pochádzajú z obdobia okolo roku 7 500 pred Kr. a našli sa v Tell Aswad, v regióne horného Tigrisu.[6] Od roku 7 400 pred Kr. sa tehlové murivo využívalo aj v Çatalhöyüku.[7] Prvé zmienky o použití tehál s rozmerom 400x150x100mm pochádzajú z roku 7 200 pred Kr. z Jericha v údolí Jordánu.[8]

Prelom v stavebníctve nastáva okolo roku 5 000 pred Kr., kedy boli objavené vypaľované tehly. Stopy pálených tehál sa našli v ranných civilizáciách v oblastiach okolo riek Eufrat, Tigris a Indus, kde sa ďalej vyvíjali.[5]

Čína[upraviť | upraviť zdroj]

V neolitickej Číne boli objavené najstaršie pálené tehly z roku 4 400 pred Kr. v oblasti Čcheng-tchou-šan. Boli vyrobené z červenej hliny, vypálené pri viac ako 600°C a použité ako podlaha v obydliach. V období okolo roku 3 300 pred Kr. sa pálené tehly používali na dláždenie ciest a ako základy pre stavby v oblasti Čcheng-tchou-šan.[9]

Okolo rokov 3 000 až 2 000 pred Kr. sa na zdobenie a ochranu stien používali kúsky podobné dlaždiciam. Prvé tehlové steny a stropy sa v Číne objavili až okolo roku 300 pred Kr. Najstaršia zachovaná nadzemná tehlová stavba je pravdepodobne Pagoda Sung-jüe z roku 523.[10] Sériová výroba tehál sa objavila prvýkrát pri stavbe hrobky prvého čínskeho cisára Čchin Š’-chuang-tiho.[11] Práve ten dal postaviť prvý Čínsky múr, na ktorom boli použité okrem iných materiálov aj pálené tehly.[2] Prvé mestské hradby postavené z pálených tehál sa objavili vo východnej dynastii Han medzi rokmi 25 až 220.[11]

Na stavbu celých budov v strednej Ázií sa však namiesto nepálených tehál začali využívať pálené až v deviatom storočí.[10] Keďže maltu tu až do roku 960 nepoznali, na spájanie tehál používali blato.[4]

V 15 – 17. storočí, bol prebudovaný Veľký čínsky múr do podoby, ako ho poznáme dnes s použitím pálených tehál. Doteraz sa jedná o jedno z najväčších a najrozľahlejších použití tehál na svete, pričom je na mnohých miestach ešte vo výbornom, zachovalom stave.

Európa[upraviť | upraviť zdroj]

Používanie pálených tehál si osvojili aj prvé civilizácie okolo Stredozemného mora, vrátane Grékov a Rimanov. V Ríme sa pálené tehly intenzívne vyrábali už v priebehu prvého storočia nášho letopočtu.[4] Dokonca príslušníci rímskych légií prevádzkovali mobilné pece, vďaka ktorým mohli stavať tehlové stavby po celej Rímskej ríši.[12]

Rimania z tehál stavali múry, oblúky, pevnosti, akvadukty a podobne. Príkladom rímskej tehlovej architektúry je Herculaneum pri Pompejách a Caracallove kúpele.[13] Aj klenby rímskeho Kolosea z rokov 78 – 80 sú tehlovo betónové, tehly sa však ukrývajú pod travertínovo-mramorovým obkladom.[14]

Koloseum v Ríme

Východorímska ríša používala tehly vo veľkom a stavala celé steny. Byzantskí stavitelia vytvorili zložité lepené vzory, jedinečné v danom regióne. Typické boli maltové škáry, ktoré boli niekedy širšie než samotné tehly. Dokonalým príkladom byzantského muriva je kostol Hagia Sofia postavený v Konštantínopole (súčasný Istanbul) v roku 532. Je takmer celý postavený z tehál, vrátane masívnej 100 stôp (30,48 m) širokej a 180 stôp (54,86 m) vysokej kupoly.[14]

Rimania priniesli tehly aj do Británie,[5] ktorú ovládali do 5. storočia.[15] Po ich odchode v roku 412 nášho letopočtu tu tehliarske remeslo upadlo. Naďalej sa však výroba rôznych druhov tehál rozvíjala vo väčšine krajín sveta a tehly a šikovný tehlár boli súčasťou aj prvej výpravy do Austrálie.[5]

Za zmienku stoja aj moslimské budovy, ktoré boli v 7. a 8. storočí postavené z nepálených aj pálených tehál štvorcového tvaru. Hlavne v sakrálnych stavbách sa objavovali dôkladne prepracované geometrické tehlové vzory. Najlepším príkladom je zachovalá Hrobka Saminidov zo 7. storočia.[14]

V ranom stredoveku sa tehly používali menej, s výnimkou Pádskej nížiny v severnom Taliansku, kde bola výroba hlinených tehál ideálna, vzhľadom na nedostatok kameňa. Tehly, ktoré sa používali, mali hrubý, obdĺžnikový tvar, čím sa líšili od tých, ktoré používali Rimania (ploché dosky štvorcového tvaru). Tieto tehly sa vyvinuli v talianskom meste Ravenna v 6. storočí a rozšírili sa po celej Pádskej nížine, kde sa používali až do 15. storočia.[14]

V 12. storočí bola severne od Álp vyvinutá nová - menšia tehla, s ktorou sa ľahšie narábalo, čo malo veľký vplyv na stavebný priemysel, ktorý sa etabloval vo väčšine Európy.[14] Tu vznikol samostatný architektonický štýl známy, ako tehlová gotika.[16] V dôsledku prijatia renesančných prvkov sa tento štýl neskôr vyvinul do tehlovej renesancie, ktorá je charakteristická valbovými alebo plochými strechami, symetrickými fasádami, oblúkovými vchodmi a oknami, stĺpmi, pilasterami a i.[17] Tento štýl je veľmi dobre viditeľný v Nemeckom Lübecku.[14]

Jedným z najuznávanejších renesančných architektov bol Filippo Brunelleschi, ktorému sa podarilo preklenúť kupolu florentskej katedrály, čo bol úžasný inžiniersky výkon a inovatívne riešenie výstavby kupoly z tehál.[14] Využívanie tehál v tomto období prekvitalo a barokový štýl sa stal normou v celom Taliansku.

Priemyselná éra[upraviť | upraviť zdroj]

S nástupom priemyselnej revolúcie a nárastom počtu tovární, prudko vzrástla aj výroba tehál, ktoré boli lacnejšie a jednoduchšie na použitie, než kameň. V tomto období začali v Londýne stavať budovy z jasne červených tehál, aby boli lepšie viditeľné v hustej hmle.[18]

V prvej polovici 19. storočia sa výroba tehál postupne mechanizovala. Pravdepodobne prvý úspešný stroj na výrobu tehál si nechal patentovať Henry Clayton z Anglicka v roku 1855. Jeho stroj dokázal vyrobiť až 25 000 tehál denne pri minimálnom dohľade.[19]

Región okolo rieky Hudson v štáte New York sa koncom 19. storočia stal najväčším výrobcom tehál. Až 130 tehelní tu zamestnávalo 8 000 ľudí a počas najväčšieho rozmachu produkovalo ročne asi miliardu tehál.[20]

Na prelome 19. a 20. storočia tehly vytláčajú železo a betón, ktoré sú vhodnejšie na stavby vysokých budov. Koncom 20. storočia sa tak tehly stali doménou pri stavbe malých a stredne veľkých budov. Obľúbené sú však tenké tehlové obklady, ktoré môžu zdobiť interiér aj exteriér budov z iných materiálov.[17]

Slovensko[upraviť | upraviť zdroj]

Starovek (do roku 500)[upraviť | upraviť zdroj]

Rozmach tehliarstva v Európe výrazne ovplyvnila Rímska ríša.[21] Prvé náleziská rímskych tehál z okolia Stupavy a Rusoviec pochádzajú z rokov 71 až 98 nášho letopočtu.[2]

Okolo roku 150 sa hranice Rímskej ríše posunuli až k brehom Dunaja. Podľa Bazovského sa tak naše územie dostalo na rozhranie dvoch civilizácii. Zadunajská oblasť Bratislavy — Petržalka, Jarovce, Rusovce a Čunovo patrila rímskej provincií Panónia a severne od Dunaja žili rôzne kmene barbarov.[21]

Na stavby v mestách Panónie sa okrem kameňa a dreva používa aj tehla – ktorú tu dovtedy nepoznali. Na stavbu stien sa väčšinou používali nepálené tehly, a pálené mali svoje využitie v stavbách s podpodlahovým vykurovaním a na strechy. Tehly sa vyrábali z jemne plavenej hliny a boli vypálené do tuha.[21]

Z 2. storočia pochádzajú zvyšky vojenského tábora Gerulata v Rusovciach. V druhej polovici 2. storočia bola postavená aj stanica v Stupave a tábor z nepálených tehál v Iži pri Komárne – Kastel. To, že tieto stavby postavili rímski legionári, potvrdzujú aj nálezy rôzne kolkovaných tehál.[21][22] Čurný uvádza, že rímske tehly sa na našom území našli aj v Dúbravke, na Bratislavskom hrade, na Devínskej Kobyle, vo Veľkom Kýre, v Cíferi – Páci a ďalších lokalitách. Množstvo rímskych tehál však pochádza aj z ich opätovného použitia pri stavbách zo stredoveku a  novoveku, čo niekedy komplikuje presnejšie datovanie ich pôvodu.[22]

Kým nepálené tehly pochádzali zrejme z lokálnych zdrojov, pálené tehly museli byť dovážané z rímskeho údolia. Keďže prepraviť ich po suchej zemi by bolo kvôli chýbajúcim pevným cestám náročné a drahé, najjednoduchšie bolo prepravovať ich s využitím vodných tokov.[21] Podľa Bazovského jediným dôkazom pálenia tehál na území Slovenska, z tohto obdobia, je pec na Kovácsovej ulici v Rusovciach.[22]

Stredovek (roky 500 – 1500)[upraviť | upraviť zdroj]

Spolu s rímskymi jednotkami po roku 476, vymizla zo slovenského územia aj znalosť výroby tehál. Opäť sa objavila až v 9. – 10. storočí, ako sa s príchodom kresťanstva rozmohla výstavba chrámov a kláštorov.[2]

Prvým stredovekým objektom z pálených tehál na území Slovenska je rotunda v Bíni, ktorá podľa Slivku pravdepodobne pochádza už z 10. storočia.[22]

Rotunda v Bíni

Výrobu pálených tehál na území Slovenska zaviedli Taliani, ktorí tu postavili niekoľko významnejších kostolov. V priebehu 11. a 13. storočia sa výroba tehál postupne rozširovala po celom území.[2] V oblastiach s nedostatkom kameňa je záujem o tehly výraznejší a výroba tehál tu začala skôr, ako tam, kde boli dostupné iné materiály.[22]

Výstavba tehlových stavieb prebiehala aj počas Nemeckej kolonizácie slovenského územia v 12. a od polovice 13. – 15. storočia. V tom čase boli postavené tehlové kostoly v mestách a dedinách, ktoré obývali nemeckí kolonisti, ako napríklad Hamuliakovo, Kalinkovo či Svodín.[23]

V priebehu celého stredoveku bola tehla na Slovensku využívaná skôr ako doplnkový materiál popri kameni a používala sa na stavbu klenieb a špaliet okien a dverí. V tomto je výnimkou mesto Trnava, kde v stredoveku použili tehlu na stavbu meštianskych domov aj hradieb. Podľa Mencla sú ďalšou výnimkou kostoly na južnom Slovensku z 13. storočia, ktoré sú postavené v románsko-gotickom štýle.[23] Jediný hrad na Slovensku, ktorý je postavený z tehál je hrad Parič v okrese Trebišov.[24]

Výraznejší rozmach tehliarstvo zaznamenalo v 14. a 15. storočí a súviselo s výstavbou nesakrálnych tehlových budov v mestách a väčších obciach. V tom období sa výroba tehál najviac rozšírila v okolí Bratislavy, Trnavy, Nitry, Lučenca a Košíc.[2] Výrobu tehál zakladali mestá alebo bohatí mešťania a dávali dielne do prenájmu tehliarskym majstrom.

Písomné zmienky o tehliarskej výrobe na Slovensku sú veľmi ojedinelé, no je možné ich nájsť v Bardejove, Bratislave a Košiciach z konca 14.tého a začiatku 15. storočia.[22] Práve z Bardejova pochádza prvá a najstaršia písomná zmienka o tehliarskej výrobe na Slovensku z roku 1437.[24]

Slivka udáva, že v Bratislave sa v 15. storočí nachádzalo viacero hlinísk, napríklad na konci Schöndorfskej (Obchodnej) ulice. Jedna pec na vypaľovanie tehál stála v rokoch 1455 – 1548 na dnešnom Hurbanovom námestí, odkiaľ bola preložená pred Špitálsku bránu a druhá spomínaná v roku 1498 stála na dnešnej Dunajskej ulici.[25]

Raný novovek (roky 1501 – 1800)[upraviť | upraviť zdroj]

Okolo 15. storočia tehliarstvo veľmi nevynášalo, no zmenilo sa to so zvýšeným záujmom o tehlu, ako nehorľavý stavebný materiál, v 16. storočí. Kvôli ochrane pred požiarmi boli drevené stavby nahrádzané tehlovými a popri výrobe tehál sa rozmohla aj výroba pálenej strešnej krytiny, ktorá vytláčala horľavý šindeľ.[2]

V dôsledku hrozby Tureckých útokov po roku 1526 sa tehla stala dôležitým prvkom pri budovaní protitureckých pevností a posilnil sa štátny a vojenský dohľad Uhorska nad tehliarskou výrobou. Došlo k zvýšeniu produkcie tehál a zmenila sa aj tvarová škála výrobkov. Dominovala výroba tzv. „imperiálnych tehál“, ktoré mali dĺžku 30 – 31 cm a hrúbku 7 – 8 cm.[24] [25]

Na slovenskom území stála v centre protitureckej obrany pevnosť Nové Zámky. Ágh a Kovács uvádzajú, že po upokojení nepokojov boli, v rokoch 1724 – 1725, hradby novozámockej pevnosti rozobrané a materiál bol druhotne použitý na opravu pevnosti v Leopoldove.[22]

Od počiatku novoveku bola výroba tehál vo väčších panstvách a mestách orientovaná na pokrytie vlastných potrieb. Mrva udáva, že v roku 1579 bola v Nitre postavená tehliarska pec, kde sa pálili tehly na opravu a stavbu hradu. Taktiež v 16. storočí sa na červenokamenskom panstve začali vypaľovať tehly kvôli výstavbe hradu. Až po jeho dokončení v roku 1556 sa začala výroba tehál orientovať aj na trh.[22] Panská tehelňa v Budmericiach vyrábala tri druhy tehál: klenbové, múrové a tehlové dlaždice. V Bardejove bola v 16. storočí tehlová výroba veľmi produktívna a väčšina z nej bola určená na mestské stavby, najviac opevňovacie práce.[25]

Tehliarska výroba bola manuálna a sezónna, závislá od počasia. Príprava hliny spočívala v odstátí na halde (pokojne aj rok) a následne sa z nej pridaním vody nohami miesilo plastické cesto. Z toho sa ručne alebo pomocou drevených foriem tvarovali tehly. Surové tehly sa v lete vysušili a pripravili na výpal v zastrešených sušiarňach. Tehly sa pálili v milieroch alebo poľných peciach s bočnými stenami a strechou a ich kapacita bola 10 až 40 000 kusov.[2]

O tvaroch a rozmeroch tehál z tohto obdobia existuje len málo prameňov, no v Hlohovci bola nájdená tehlová podlaha položená pred roku 1647 z tehál s rozmermi 23x13x4cm (Pastorek in).[25]) Slivka uvádza, že podobné tehly pochádzajú aj z archeologického výskumu hradu Parič v Trebišove.[25]

Zrúcanina hradu Parič, Trebišov, Slovensko

Po spoločenských nepokojoch v prvej polovici 17. storočia došlo na Slovensku k úpadku tehliarskej výroby. K jej obnoveniu došlo až na prelome 17. a 18. storočia.[2]

O lokálnych tehliarskych prevádzkach existuje z tohto obdobia len málo záznamov. V období okolo roku 1550 sa spomína mestská tehelňa v Skalici. Zo začiatku 17. storočia pochádzajú písomné zmienky o existencií a činnosti tehliarskej pece v Modre. V Prešove tehelňa generovala zisk už v roku 1613.[22] Prvá písomná zmienka o výrobe tehál v Pezinku je z roku 1614[22] a ďalšia sa nachádza aj v privilégiu kráľa Mateja II. z 31. marca 1615.[2] Ďalšie tehelne sa v priebehu 17. storočia objavili v Gajaroch a Rusovciach.[22]

Napriek zavádzaniu nových náradí a jednoduchých strojov, uľahčujúcich tehliarsku výrobu, na území Slovenska aj na prelome 18. a 19. storočia prevládala malokapacitná, ručná výroba tehál a škridiel. Tá bola organizovaná len dočasne, na miestach aktuálne prebiehajúcej výstavby.[2]

V mestskom protokole Ilavy z roku 1751 sa nachádza starý písomný doklad o existencii tehliarskej výroby, ktorej majiteľom bol gróf Königsegg. Ten približne v roku 1780 založil panskú tehelňu v Pruskom, ktorá je považovaná za určitú manufaktúru.[2]

Priemyselná revolúcia – neskorý novovek (od roku 1800)[upraviť | upraviť zdroj]

S koncom 18. storočia sa budovanie tehelní výrazne rozmáha. Podľa Kovačevičovej to malo súvis s tereziánskymi stavebnými nariadeniami, ktoré odporúčali používať hlinu a šetriť tak lesy.[22]

Revolúciu vo výrobe tehál priniesli nové vynálezy, vďaka ktorým celková technológia a organizácia tehliarskej výroby prudko napredovala:

  • Závitkový (slimákový) lis z roku 1854 mnohonásobne zvýšil produkciu výroby.
  • Vypaľovacie pece s nepretržitou prevádzkou (kruhovky) z roku 1858 zvýšili kapacitu výroby a zlepšili produktivitu práce.
  • Umelé sušiarne vynájdené v roku 1867 odstránili sezónnosť výroby, ktorá tým prestala byť závislá od poveternostných podmienok.[2]

Na rozvoj tehliarskej výroby mala vplyv aj výstavba železničných tratí, s ktorou vyvstal tvrdý konkurenčný boj medzi fabrikami rôznych veľkostí. Mnohé malé zanikli a zostali len väčšie, ktoré mali lepšie podmienky, aby zabezpečili vysokú kvalitu produktov.[2]

V roku 1883 Rakúsko-Uhorsko vyhlásilo normálny rozmer tehly 250x120x65 mm.[2]

Rozpoznávanie a zaradenie novovekých tehál umožňuje ich značenie – kolkovanie. Prvé značky na tehlách sa začínajú objavovať od konca stredoveku, na Slovensku je však ich výskyt zriedkavý. V 19. storočí slúžili značky jednotlivých tehelní ako lacná reklama v trhovej súťaži. Z hľadiska techniky prevedenia rozlišujeme pozitívne tzv. vystupujúce značky, alebo opačné – negatívne, teda vstupujúce do hmoty.[25] Značkované tehly sú nielen dôkazom existencie jednotlivých tehliarov a tehelní, ale aj malým, jedinečným umeleckým kúskom, ktorý dodnes fascinuje rôznych výskumníkov a zberateľov.[26]

Od polovice 19. storočia dochádza k stále výraznejšiemu spriemyselňovaniu tehliarstva a novodobé tehliarske stroje sa dostávajú aj na naše územie, čo umožňuje vznik prvých tehelní priemyselného typu. Zvýšený dopyt po tehlách súvisel s rozvojom stavebníctva pri rozmachu priemyselných výrob v mestách, pre ktoré sa tehly stali hlavným stavebným materiálom.[2]

Koncom 19. storočia už bolo tehliarstvo na Slovensku významnou zložkou priemyslu. Na Slovensku bolo v tomto čase už viac ako 40 priemyselných tehelní. V tomto období sa ročná produkcia všetkých tehelní spolu pohybovala okolo 65 miliónov kusov tehál a škridiel.[2]

Prvé dostupné údaje o stave tehelní na Slovensku, pochádzajúce z roku 1900, uvádzajú, že v Bratislavskej župe bolo k roku 1900 v prevádzke 70 lokalít, v ktorých pracovalo 835 tehliarov. V Nitrianskej župe to bolo 85 lokalít a 499 tehliarov.[26]

Okrem výroby tehál sa rozbieha v tomto období v niektorých Slovenských tehelniach špeciálnejšia výroba – keramické dlaždice, obkladačky, ozdobné lícové tehly, viacfarebné ozdobné škridly, rúrky, kachlice, šamotové tehly a podobne. Najviac špecializované a najväčšie tehelne tohto druhu boli v Kalinove, Poltári a Zelenom.[2]

Rok 1897 prináša odbytový pokles súvisiaci s poklesom činnosti v stavebníctve, ktorý trvá až do prvých rokov 20. storočia. Opätovný vzostup tehliarskej výroby nastáva postupne od roku 1903 do roku 1909, kedy opäť stúpla stavebná činnosť v súvislosti s hospodárskou konjunktúrou.[2]

Do roku 1918 súvisí rozvoj tehliarstva s rozširovaním dopravných sietí (železnice, cesty), s prestavbou dedín a rastom miest, čo prinieslo aj nárast počtu verejných stavieb (budovy, mosty, hrádze a pod.).[26]

V období pred prvou svetovou vojnou sa najvýznamnejšie veľkotehelne nachádzali v Bratislave, Devínskej Novej Vsi, Pezinku, Závode, Zlatých Moravciach, Martine, Sučanoch, Ružomberku, Lučenci a Košiciach. V tomto období už mali viaceré z nich strojovú výrobu, ktorá ešte progredovala v súvislosti s vylepšovaním používaných mechanizmov. Stále sa však darilo aj menším tehelniam, ktoré prosperovali vďaka odbytu výrobkov vo svojom bezprostrednom okolí.[2]

Počas prvej svetovej vojny opäť došlo k stagnácií tehliarskej výroby, ktorá sa obnovila v povojnovom období a dobre prosperovala až do začiatku hospodárskej krízy v roku 1930. Tehelne pribúdali po celom Slovensku a koncom 20. rokov sa na Slovensku ročne vyrobilo 160 miliónov kusov tehál, 35 miliónov škridiel a 5 miliónov drenážnych rúrok dokopy v približne 200 tehelniach.[2]

Tehelňa v Želiezovciach bola výnimočná mimoriadnou snahou o zavádzanie technického pokroku vo výrobe. Už v roku 1898 tu postavili kruhovú pec a sušiarne na odpadové teplo z nej, neskôr tu mali prvú zdokonalenú kruhovú pec a aj prvý strojový formovací lis. Bola tu postavená aj prvá tunelová pec v strednej Európe.[2]

Hospodárska kríza v tridsiatych rokoch spôsobila výrazný pokles tehliarskej výroby aj zánik viacerých tehelní, čo pokračovalo stagnáciou aj počas druhej svetovej vojny.

Obdobie po druhej svetovej vojne[upraviť | upraviť zdroj]

Prevratné spoločenské zmeny po druhej svetovej vojne mali za následok postupné znárodňovanie súkromného majetku. V roku 1946 vznikol podnik Slovenské tehelne, národný podnik, Pezinok, do ktorého bolo v priebehu 2 rokov zaradených celkovo 54 tehelní. Ročná produkcia tohto podniku bola 177 miliónov tehlových jednotiek. Základom výpočtu tehlovej jednotky, bola jedna plná tehla s rozmermi 250x120x65mm, obsahovala však rôzne tehliarske výrobky.[2]

Také množstvo závodov bolo náročné riadiť z jedného centra a tak došlo k rozčleneniu Slovenských tehelní, národný podnik na Západoslovenské tehelne, národný podnik Pezinok a Východoslovenské tehelne, národný podnik Košice.[2] Následne, bolo do Západoslovenských tehelní, národný podnik Pezinok začlenených ďalších 23 tehelní[2][27] a do Východoslovenských tehelní, národný podnik Košice ďalších 22 tehelní.[2]

V rokoch 1949 – 1950 na Slovensku vzniklo 5 tehliarských národných podnikov:

  • Ipeľské tehelne so sídlom v Lučenci
  • Ponitrianske tehelne so sídlom v Zlatých Moravciach
  • Severoslovenské tehelne so sídlom v Žiline
  • Východoslovenské tehelne so sídlom v Košiciach
  • Západoslovenské tehelne so sídlom v Pezinku[27]

A v roku 1958 sa k nim pridal Dukelské tehelne, národný podnik, Drienovská Nová Ves (neskôr Prešov).

Vzhľadom na mnohé zmeny v organizácií riadenia národných podnikov v rokoch 1951 až 1963 došlo k poškodeniu rozvoja tehliarstva, zaostávaniu tehliarskej technológie, stagnácií a úpadku tehliarskej výroby v porovnaní so zvyškom sveta.[2]

Lepšie časy pre tehliarstvo na Slovensku nastali od roku 1966, kedy začala výstavba nových, moderných tehliarskych závodov. V období po roku 1975 bola produkcia slovenských tehelní približne 800 miliónov tehlových jednotiek ročne.[2]

Začiatok 70 rokov sa niesol v znamení celkovej modernizácie, navyšovaniu výrobných kapacít produkcie a celkovo došlo k pozdvihnutiu technicko-ekonomickej úrovne slovenskej tehliarskej výroby.[2]

Národnohospodárska reorganizácia koncom 80. rokov priniesla zmenu národných podnikov na štátne podniky, ktoré boli riadené priamo Ministerstvom stavebníctva Slovenskej republiky. V roku 1990 bola tehliarska výrobná základňa tvorená 4 štátnymi podnikmi:

  • Západoslovenské tehelne Pezinok
  • Severoslovenské tehelne Žilina
  • Ipeľské tehelne Lučenec
  • Východoslovenské tehelne Košice

V tomto roku vyrobil tehliarsky priemysel celkovo 906 miliónov tehlových jednotiek a zamestnával na Slovensku 5 226 ľudí.[2]

Po roku 1989 dochádza k vyčleneniu pezinskej tehelne zo spoločného podniku a neskôr (v roku 1996)[27] sa stáva akciovou spoločnosťou Pezinské tehelne – Paneláreň, a.s., ktorá vyrába tradičné, kvalitné pezinské tehly dodnes.[27][28]

Transformácia tehliarskych výrobných kapacít po roku 1990 priniesla rozšírenie počtu štátnych podnikov osamostatnením sa aj niekoľkých ďalších závodov. Následnou privatizáciou sa viaceré tehelne transformovali na akciové spoločnosti a iné išli do likvidácie. Do konca roka 1998 ostalo v prevádzke len 20 tehliarskych závodov, ich ročná produkcia klesla na 320 miliónov tehlových jednotiek a počet pracovníkov sa znížil na 1 314.[2]

V roku 1993 bola založená nezávislá dobrovoľná organizácia Tehliarsky zväz Slovenska, ktorá združuje podnikateľov-výrobcov tehliarskych materiálov, inžiniersko-projektových inštitúcií a dodávateľov tehliarskych technológií. Jej cieľom je obhajoba a presadzovanie spoločných záujmov a cieľov.[2]

Súčasnosť tehál[upraviť | upraviť zdroj]

Tehla má neuveriteľne bohatú históriu a je nezmazateľne zapísaná v celej histórii ľudstva. Jej spoločenský význam sa v priebehu posledných storočí zmenil, ale navždy bude cenená nielen pre svoju odolnosť a kvalitu, ale aj pre jej ľudské vlastnosti – každá tehla a každý spoj v sebe nesie pečať ľudského úsilia, ktoré bolo nevyhnutné na vytvorenie stavby.[4]

V súčasnosti trh ponúka široký výber rôznych stavebných materiálov, no tehla má medzi nimi stále svoje nezastupiteľné miesto.

V závislosti od spôsobu použitia, veľkosti, tvaru či použitého materiálu existuje niekoľko rôznych typov tehál. Medzi základné typy patria tehly pálené, nepálené, chemicky tvrdené tehly a tehly z lisovanej zeminy. Okrem hliny môžu byť tehly vyrobené aj z bridlice, kremičitanu vápenatého, betónu alebo tvarované z kameňa. V roku 2007 sa začali vyrábať aj tehly na báze popolčeka – vedľajšieho produktu uhoľných elektrární.[17]

Nepálená tehla[upraviť | upraviť zdroj]

Nepálené tehly sa dodnes vyrábajú po celom svete. Aj keď sa líšia použité metódy výroby, materiál zostáva relatívne rovnaký. Základom je zmes piesku, hliny a bahna v kombinácií s nasekanou slamou alebo trusom ako temperovacím a spojovacím činidlom. Aj keď pomer zložiek sa môže líšiť, štandardom je zmes obsahujúca 30 % hliny alebo bahna a nie menej ako 50 % piesku.[29]

Pri výrobe sa zmes zmieša s vodou tak aby vznikla tuhá hmota, ku ktorej sa potom pridá nasekaná slama v pomere 1:5. Táto hmota sa dôkladne premiesi a nechá sa jednu – dve noci odležať. Nasledujúci deň sa ešte pridá voda a hmota je pripravená na formovanie tehál.[29]

Pôvodné, historické asi 60 ročné formy, na ručnú výrobu nepálených, hlinených tehál. Obec Sedlice, okres Prešov. Slovensko.

Na formovanie tehál sa používajú jednoduché drevené obdĺžnikové formy. Vytvarované tehly sa sušia na slnku 3 dni z každej strany a potom ďalej až dokým ich netreba použiť. Priemerný čas schnutia je 8 až 9 dní. Nepálené tehly sa bežne používajú v suchých oblastiach, kde majú vhodné podmienky na sušenie.[29]

Pálená tehla[upraviť | upraviť zdroj]

Pálená tehla je stavebný materiál, pri ktorého zrode stoja štyri živly: zem, voda, vzduch a oheň.[30]

Základom pálených tehál sú prírodné materiály ako hlina a bridlica. Tieto materiály vznikli rozkladom a eróziou hornín v priebehu tisícročí, ako je pegmatit a žula, vďaka čomu sú to vysoko chemicky stabilné a inertné materiály,[31] takže sa z nich neuvoľňujú žiadne toxické látky.[32]

Pálené tehly sa vyznačujú svojou trvácnosťou a minimálnymi nárokmi na údržbu. Medzi ich najväčšie pozitíva patrí pevnosť, vysoká nosnosť, tvarová stálosť a dobrá tepelná izolácia.[32]

Vďaka svojim vlastnostiam je pálená tehla vhodná takmer na všetky druhy stavieb ako sú rodinné domy, byty, chaty, hospodárske budovy a iné stavby.[33]

Metódy tvarovania tehál[upraviť | upraviť zdroj]

Rozlišujeme tri základné procesy tvarovania hlinených tehál – tehly tvarované z jemnej zmesi, suché lisovanie a extrudácia.[17]

Tehly tvarované z jemnej zmesi

Tento proces je najbežnejší a ekonomicky najvýhodnejší. Používa sa rozomletá hlina s obsahom piesku 25 – 30 %, ktorá sa zmieša s vodou na požadovanú konzistenciu. Následne sa lisuje do oceľových foriem za pomoci hydraulického lisu. Vylisovaná hlina sa potom vypáli pri 900 – 1 000 stupňoch, aby spevnela.[17]

Na sucho lisované tehly

Metóda suchého lisovania je podobná ako predchádzajúca, ale pracuje s oveľa hrubšou hlinenou zmesou, takže vznikajú tehly s ostrejšími hranami. Pri lisovaní sa používa väčšia sila a pri vypaľovaní je potrebný dlhší čas, čo túto metódu výrazne predražuje.[17]

Extrudované tehly

Hlina používaná na extrudované tehly sa mieša s 10 – 15 % vody (tuhé vytláčanie) alebo 20 – 25 % vody (mäkké vytláčanie). Zmes sa následne pretlačí cez matricu a vznikne z nej dlhý pás požadovanej hrúbky a šírky. Ten sa potom prereže drôtenou mrežou na tehly želanej dĺžky.

Väčšina tehál na konštrukcie sa vyrába týmto spôsobom, pretože výsledne tehly sú hutné a tvrdé. Matrica môže byť použitá aj na vytvorenie otvorov a perforácií, ktoré znižujú množstvo použitej hliny. Tehly si pri tom zachovávajú svoju pevnosť, ale sú ľahšie a majú lepšie termoizolačné vlastnosti než plné tehly. Pred vypaľovaním sa takto narezané tehly spevňujú sušením po dobu 20 až 40 hodín pri teplote 50 – 150 stupňov. Na sušenie sa často používa odpadové teplo z pece.[17]

V moderných tehelniach sa najčastejšie používajú tunelové pece, v ktorých sa tehly pomaly pohybujú na dopravníkoch, aby bolo vypaľovanie rovnomerné.[17]

Vplyv pálenia na zafarbenie tehál[upraviť | upraviť zdroj]

Farba pálených tehál závisí od obsahu chemických a minerálnych látok, teploty výpalu a atmosféry v peci. Napríklad vyšší obsah železa spôsobuje ružové zafarbenie, vápenec zas biele alebo žlté. Väčšina tehál sa vypaľuje do rôznych červených odtieňov. Pri teplote nad 1300 stupňov sa farba mení na tmavočervenú, fialovú a potom hnedú alebo sivú. Názvy tehál môžu odkazovať na ich pôvod a farbu, ako napríklad London Red alebo Cambridgeshire White.[17]

Chemicky tvrdené tehly[upraviť | upraviť zdroj]

Chemicky tvrdené tehly nie sú vypaľované, ale proces tvrdnutia sa urýchľuje pôsobením tepla a tlaku v autokláve.

Tehly z kremičitanu vápenatého[upraviť | upraviť zdroj]

Tieto tehly sa vyrábajú zmiešaním vápenca s kremeňom, drveným pazúrikom alebo kremičitanom spolu s minerálnymi farbivami. Vzniknutá zmes sa po odstátí lisuje do foriem a dve až tri hodiny tvrdne v autokláve, kde pôsobenie tepla a tlaku urýchli chemické tvrdnutie. Tieto tehly môžu byť vyrobené v rôznych farbách. Najčastejšia je biela, ale je možné dosiahnuť aj pastelové odtiene.[17]

Betónové tehly[upraviť | upraviť zdroj]

Betónové tehlové bloky majú zvyčajne svetlosivú farbu a skôr sa vytvrdzujú ako vypaľujú. Sú dostupné so širokou škálou povrchových úprav, pričom mnohé simulujú vzhľad hlinených tehál.[17]

Tehly z lisovanej zeminy[upraviť | upraviť zdroj]

Takéto tehly sa väčšinou vyrábajú z mierne navlhčenej miestnej zeminy, ktorá sa mechanicky stlačí hydraulickým lisom alebo ručným pákovým lisom. S pridaním malého množstva cementu vznikne stabilizovaný zemitý blok.[34]

Tehly z prírodného kameňa[upraviť | upraviť zdroj]

Svojich priaznivcov majú aj tehly z prírodného kameňa, s ktorými je však oveľa náročnejšia manipulácia a len málo kameňov je na tehly vhodných. Bežnými sú napríklad žula, vápenec a pieskovec, prípadne v konkrétnych lokalitách mramor, bridlica a kremenec.[17]

Typy tehál podľa spôsobu použitia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Bežné alebo stavebné tehly sú tehly, ktoré sa používajú na stavbu vnútornej konštrukcie.
  • Lícové tehly sa používajú na obklad vonkajších povrchov.
  • Dutinové tehly majú v sebe dutiny, ktoré tvoria menej ako 25 % ich objemu.
  • Perforované tehly majú viac ako 25 % svojho objemu tvoreného otvormi.
  • Kľúčové tehly majú aspoň na jednej strane a na konci drážky, na priľnutie omietky.
  • Dlažobné kocky sú určené na stavbu chodníkov alebo ciest.
  • Tenké tehly sú tehly s normálnou výškou a dĺžkou ale tenkou šírkou, ktoré sa používajú ako dýha.

Tehly na špeciálne použitie[upraviť | upraviť zdroj]

Niektoré stavby majú na materiál špeciálne požiadavky a tak sa vyrábajú aj tehly, ktoré sú odolné napríklad voči chemickým reakciám alebo kyselinám, majú zvýšenú pevnosť v tlaku, či sú vysoko ohňu a žiaruvzdorné.

Ideálne rozmery a vlastnosti tehál[upraviť | upraviť zdroj]

Aby bola manipulácia s tehlami jednoduchá a efektívna mali by byť dostatočne malé a ľahké, aby ich murár mohol zdvihnúť jednou rukou a druhou natierať maltu. Vo väčšine prípadov je dĺžka tehly približne dvojnásobkom jej šírky. Stena sa stavia striedavým pozdĺžnym kladením tehál. Čím je tehla väčšia tým je stena hrubšia a lepšie izoluje.[17]

V závislosti od konkrétnej úlohy je potrebné vybrať správnu tehlu, kde zohráva úlohu farba, povrchová štruktúra, hustota, hmotnosť, absorpcia, štruktúra pórov, izolačné vlastnosti či odolnosť voči požiaru.[17]

V súčasnosti sa vyrábajú aj tehly inovatívnych tvarov a rozmerov, ktoré sú určené na omietnutie (teda sú neviditeľné). Ich mechanické vlastnosti sú dôležitejšie než tie vizuálne. Zvyčajne sú o niečo väčšie, takže sa znižuje spotreba malty a stačí ich menší počet. Na lepšie priľnutie omietky sú z vonkajšej strany rebrované a zvnútra majú rôzne dutiny, ktoré zlepšujú izoláciu, ale zachovávajú pevnosť.[17]

Porézne tehly sú odľahčené tehly, pri výrobe ktorých sa hlina mieša s ľahčivami, ktoré v zmesi počas vypaľovania vyhoria a tým vo výslednom produkte vzniknú póry. Takéto tehly majú dobré tepelnoizolačné a akumulačné vlastnosti[33] a taktiež majú výborné akusticko-izolačné vlastnosti.[32] Moderné, porézne tehly môžu byť plné, alebo dutinové. Systém zvislých spojov nazývaný „pero + drážka“ zvyšuje tepelnoizolačné vlastnosti tehly tým, že zamedzuje vzniku tepelných mostov.[33]

Možnosti využitia tehál[upraviť | upraviť zdroj]

Tehla je všestranný stavebný materiál, ktorý má široké možnosti využitia ako napríklad:

  • základné, vnútorné aj vonkajšie steny,
  • nosné aj nenosné zvukotesné priečky,
  • protipožiarne steny, kryty, požiarne veže,
  • základy pod omietku,
  • krby a komíny,
  • verandy a terasy,
  • vonkajšie schody, tehlové chodníky a dláždené podlahy,
  • bazény.[31]

Miestna architektúra v krajinách ako Belgicko, Anglicko, Nemecko a Holandsko je charakteristická tehlovými stavbami. Tehlové budovy, ktorých vonkajšia fasáda nie je inak upravená, sú nielen kvalitné stavby, ale majú aj zaujímavý rustikálny vzhľad.[33] Takýto vzhľad je v súčasnosti možné dosiahnuť aj použitím tehlových obkladov z lícových tehál, ktorých popularita stúpa. S ich použitím možno osviežiť moderné aj tradičné bývanie.[35]

Na dláždenie ciest a chodníkov sa tehly používali hlavne v minulosti – koncom 19. a začiatkom 20. storočia, no aj v súčasnosti sú obľúbené ako dekoratívny povrch peších zón, alebo sa inštalujú v niektorých mestách na upokojenie dopravy.

Obmedzenia využitia tehál[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatkom 20. storočia bolo používanie tehlového muriva v niektorých oblastiach obmedzené z dôvodu obáv zo zemetrasení. Seizmická aktivita spôsobuje praskanie malty a narúša stabilitu múrov, preto sa začala používať oceľová výstuž. Avšak korózia výstuže obmedzuje očakávanú životnosť tehlovej stavby a tak je potrebný kompromis medzi bezpečnosťou pri zemetrasení a dlhou životnosťou.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ tehla in: Šaling, S., Laca, C. (eds.), 1961: Stavebnícky náučný slovník. I. zväzok Látky a dielca. Slovenské vydavateľstvo technické, Bratislava, s. 409
  2. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u v w x y z aa ab ac ad ae af KOPIN, Rudolf. Dejiny keramiky na Slovensku: od praveku po dnešok. Košice : Vyd. Oriens, 1999. (Vyd. 1.) ISBN 978-80-88828-19-8.
  3. ↑ a b JIRÁSEK, František. Bankovní institut vysoká škola. Politická ekonomie, 2000, roč. 48, čís. 2. Dostupné online [cit. 2024-05-25]. ISSN 0032-3233. DOI: 10.18267/j.polek.133.
  4. ↑ a b c d KROGER, Stephanie A.. Architecture Built to Last: The Timelessness of Brick [online]. University of Cincinnati, [cit. 2024-05-25]. Dostupné online.
  5. ↑ a b c d KADIR, Aeslina Abdul; MOHAJERANI, Abbas. Bricks: An Excellent Building Material for Recycling Wastes – A Review [online]. ACTAPRESS, 2011, [cit. 2024-05-25]. Dostupné online. DOI:10.2316/p.2011.736-029
  6. ↑ Tell Aswad — Archéologie au Proche-Orient [online]. wikis.ifporient.org, [cit. 2024-05-25]. Dostupné online.
  7. ↑ CENTRE, UNESCO World Heritage. Neolithic Site of Çatalhöyük [online]. UNESCO World Heritage Centre, [cit. 2024-05-25]. Dostupné online. (po anglicky)
  8. ↑ SCHUSTER, Ruth. Mud-brick Village Survived 7,200 Years in the Jordan Valley [online]. [Cit. 2024-05-25]. Dostupné online.
  9. ↑ YASUDA, Yoshinori. Water civilization: from Yangtze to Khmer civilizations. Tokyo New York : Springer, 2013. (Advances in Asian human-environmental research.) ISBN 978-4-431-54110-3.
  10. ↑ a b NICKEL, Lukas. Bricks in Ancient China and the Question of Early Cross-Asian Interaction. Arts asiatiques, 2015, roč. 70, čís. 1, s. 49–62. Dostupné online [cit. 2024-05-25]. ISSN 0004-3958. DOI: 10.3406/arasi.2015.1883.
  11. ↑ a b XUE, Qiaofeng; JIN, Xiaobin; CHENG, Yinong. The historical process of the masonry city walls construction in China during 1st to 17th centuries AD. PLOS ONE, 2019-03-22, roč. 14, čís. 3, s. e0214119. Dostupné online [cit. 2024-05-25]. ISSN 1932-6203. DOI: 10.1371/journal.pone.0214119.
  12. ↑ AHMED, Ash; STURGES, John. Materials science in construction : an introduction. [s.l.] : Routledge, Abingdon, Oxon,, 2015. ISBN 9781135138417.
  13. ↑ 2FM.PL; BRICKARCHITECTURE.COM. The History of Bricks and Brickmaking [online]. brickarchitecture.com, [cit. 2024-05-25]. Dostupné online. (po anglicky)
  14. ↑ a b c d e f g CAMPBELL, James W. P.; PRYCE, Will. Brick: a world history. London ; New York : Thames & Hudson, 2003. ISBN 978-0-500-34195-7.
  15. ↑ WWW.MEDIATOP.SK, mediaTOP. História Británie - Portál Slovákov v Británií [online]. https://www.slovenskecentrum.sk/, [cit. 2024-05-25]. Dostupné online.
  16. ↑ Brick Gothic – DW – 06/01/2010 [online]. dw.com, [cit. 2024-05-25]. Dostupné online. (po anglicky)
  17. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o The History of Bricks [online]. www.dehoopsteenwerwe.co.za, [cit. 2024-05-25]. Dostupné online.
  18. ↑ ACKROYD, Peter. London: the biography. London : Vintage, 2001. ISBN 978-0-09-942258-7.
  19. ↑ GINGERBENN, Martyn Fretwell /. UK Named Bricks : Henry Clayton & Co. - Manufacturers of Patented Brick Making Machines [online]. 2019-01-23, [cit. 2024-05-25]. Dostupné online.
  20. ↑ FALKENSTEIN, Michelle. Brick collectors of the Hudson Valley. Times Union. Dostupné online [cit. 2024-05-25]. (po anglicky)
  21. ↑ a b c d e BAZOVSKÝ, Igor. Tehla v dobe Rímskej [online]. Slovenské národné múzeum - Archeologické múzeum, [cit. 2024-05-25]. Dostupné online. Archivované z originálu.
  22. ↑ a b c d e f g h i j k l Marián Čurný: Tehla ako stavebný materiál stredovekej a novovekej architektúry na Slovensku. Pohľad archeológa (textová časť). Dizertačná práca. Nitra : Archeologický - [Download PDF] [online]. vdocuments.mx, [cit. 2024-05-25]. Dostupné online. (po anglicky)
  23. ↑ a b NAGY, Peter. Dejiny tehliarstva - LATERÁRIUS [online]. www.laterarius.sk, [cit. 2024-05-25]. Dostupné online.
  24. ↑ a b c Zaujímavé fakty o dejinách tehliarstva na Slovensku [online]. Rustique, [cit. 2024-05-25]. Dostupné online. (po anglicky)
  25. ↑ a b c d e f ČURNÝ, Marián. Dejiny tehliarstva - LATERÁRIUS [online]. www.laterarius.sk, [cit. 2024-05-25]. Dostupné online.
  26. ↑ a b c POSPECHOVÁ, Petra; WITTGRÚBER, Peter. Pálená krása - tehly a tehliarske značky. Pezinok : Mestské múzeum v Pezinku, 2004. ISBN 8096917900.
  27. ↑ a b c d HRUBALA, Martin; WITTGÚBER, Peter. Tehliarstvo v Pezinku. Pezinok : Malokarpatské múzeum, 2006. ISBN 80-967537-3-8.
  28. ↑ História spoločnosti [online]. [Cit. 2024-05-25]. Dostupné online.
  29. ↑ a b c EMERY, Virginia L.. Mud-Brick. UCLA Encyclopedia of Egyptology, 2009-08-27, roč. 1, čís. 1. Dostupné online [cit. 2024-05-25]. (po anglicky)
  30. ↑ ŠUTEKOVÁ, Jana. Hlina v architektúre stredoveku alebo o počiatkoch tehly. [online]. Slovenské národné múzeum - Archeologické múzeum, [cit. 2024-05-25]. Dostupné online.
  31. ↑ a b Brick structures, how to build them ; practical reference data on materials, design, and construction methods employed in brick construction ... [online]. HathiTrust, [cit. 2024-05-25]. Dostupné online. (po anglicky)
  32. ↑ a b c Porézna (porézna) tehla: vlastnosti a použitie, tepelná vodivosť tehly 510 mm a recenzie [online]. ibuilder-sk.techinfus.com, [cit. 2024-05-25]. Dostupné online.
  33. ↑ a b c d TEHLA - najpoužívanejší stavebný materiál [online]. www.trh.sk, [cit. 2024-05-25]. Dostupné online.
  34. ↑ UZOEGBO, H. C.. 12 - Dry-stack and compressed stabilized earth-block construction. [s.l.] : Woodhead Publishing, 2020-01-01. (Woodhead Publishing Series in Civil and Structural Engineering.) DOI: 10.1016/B978-0-08-102704-2.00012-3. Dostupné online. ISBN 978-0-08-102704-2. S. 305–350.
  35. ↑ Mestský, vidiecky alebo industriálny domov? Tehličky na dome sú šik do každého štýlu [online]. [Cit. 2024-05-25]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Tehla_(stavebníctvo)&oldid=7856671“